FotoFoyer: Peter Korček – Stanice

Stanice Petra Korčeka

Starostlivo vyberané neživé motívy, ktorých jadrom sa stala každodenná i špecifická estetika verejných alebo súkromných miest, boli v posledných desaťročiach spravované niekoľkými českými aj slovenskými fotografmi. Česko-švajčiarska autorka Iren Stehli sa napríklad od roku 1978 v jednom zo svojich cyklov sústredila na výkladné skrine mnohých pražských predajní. Ohromená prazvláštnou kombináciou sortimentu, politických hesiel alebo vývesných tabulí zaujala vecný obrazový pohľad, aby zdôraznila výhradne nájdený motív. S podobnou myšlienkou aj postupmi v zostavovaní obrazu maloobchodného hospodárstva a jeho premien v totalitnom a následne aj trhovom hospodárstve prišiel Ľubo Stacho, opakovane navštevujúci bratislavskú Obchodnú ulicu a sledujúci aj drobné úpravy zovňajšku predajní.

Na tému súkromných chatových obydlí sa zamerala Veronika Zapletalová, ktorej projekt Chatařství, tvorený na prvý pohľad nezjednotenými čiastkovými zábermi, sa vo vysokej kvalite prejavil až zhromaždením stoviek fotografií.

Tomáš Pospěch zas fotografoval rodinný dom Šumperák v kultivovane typizovaných snímkach, aby v ôsmych pohľadoch tému katalogizoval a zároveň našiel individuálne rozdiely v stavebných realizáciach týchto objektov.

S obdobnými princípmi, ako je hľadanie prvkov určitej témy, rozvíjania kvantity obrázkov alebo zachovania obrazovej pamäti prirodzeného prostredia spoločnosti, dlho pracuje tiež Peter Korček. Zvlášť v súboroch Stanice a Zelené stanice sa intenzívne zaoberá hmatateľným dedičstvom totalitného režimu zobrazovaným prostredníctvom verejnosti prístupných objektov slovenských železničných staníc. Cíti tak silný potenciál lokalít, ktoré sa stále častejšie stávajú unikátnymi. Zatiaľ čo predmetom väčšiny záberov so železničnou tematikou sa stávajú vizuálne monumentálne lokomotívy, železničné mosty, viadukty a exteriéry budov, Korčeka zaujíma zákulisie všetkého atraktívneho a populárneho, ale súčasne verejne prístupného.

Očividne má k fotografovaným miestam kladný až nostalgický vzťah, a ich návštevou uniká od sterilných a moderných interiérov. Autorova otvorenosť nekorešponduje s politickou a propagačnou motiváciou, s akou boli plastiky, mozaiky, obrazy alebo kvetiny do staničných hál inštalované. Vedľa nich totiž zachytáva aj nelichotivé javy spevádzajúce čakanie na vlak. Pseudocestujúci bez cieľa pravdaže v autorových záberoch zostávajú len kulisou umiestnenou v interiéri haly a ich rola na fotografiách spravidla ilustruje rozľahlosť priestoru.

Scény nijak nemanipuluje, ale príznačne vnútri stanice čaká na vhodné situácie. K reáliám pristupuje s nadsázkou, hľadá groteskné zátišia, koncentrácie pozostatkov minulých desaťročí a súčasne ich prepája s novými motívmi. Zameraním sa autora na jeden motív sa zo súboru Stanice vyčlenili užšie zamerané Zelené stanice, v ktorých Korček nachádza potenciál vizuálnej hodnoty záberov vďaka človekom inštalovanej vegetácii. Oba súbory neustále rozširuje o ďalšie lokácie.

V súbore Korček vhodne kombinuje vecný pohľad s osobitnejšími zábermi, v ktorých nezaprie skúsenosť a talent fotoreportéra. Frontálne pohľady tak dopĺňa obrázkami s nízkou hĺbkou ostrosti alebo výrazným posunom horizontu. Nejednotnosť spôsobu fotografovania samozrejme korešponduje s rôznorodým charakterom nájdených lokalít a v celku vytvára svieži súbor. Remeselná kultivovanosť a takmer neodmysliteľný farebný fotografický film strednoformátového fotoaparátu, podporujú divácke vnímanie autorom vybraných motívov.

Vedľa výtvarnej hodnoty majú snímky autora ešte širší presah. Nezanedbateľný je totiž dokumentačne-historický i sociologický význam. Nejde teda len o súkromný a osobitne orientovaný archív, Korček taktiež vytvára ilustratívny materiál, ktorého cena bude stúpať najbližšie desaťročia. Doplnením textovej informácie o konkrétnej lokalite získame cenný príspevok k odbornému aj laickému štúdiu verejných miest. Ako zástupca mladej generácie fotografov má možnosť dlhodobo sledovať pomery rôznych spoločenských tém. Fotografia sa v tomto prípade stáva vhodnou možnosťou aspoň obrazového zachovania zanikajúcich, adaptovaných alebo rekonštruovaných miest. Len málokedy totiž dochádza pri čiastkových úpravách k rešpektovaniu pôvodných zámerov a celkom ojedinele potom k ich aktualizácii. Nejde tak o globálnu reflexiu súčasného stavu slovenských železničných staníc, ale o starostlivo volený autorský výber. O to viac je záznam posledných reálií významný.

Peter Korček (1980) je dokumentárny fotograf. Pracuje ako externý pedagóg na Inštitúte tvorivej fotografie Filozoficko-prírodovedeckej fakulty Slezskej univerzity v Opave, kde v roku 2024 ukončil doktorandské štúdium. Zároveň pracuje ako marketingový manažér v Českom centre Bratislava. Vyše pätnásť rokov pôsobil ako fotoreportér v rôznych slovenských vydavateľstvách, venuje sa fotografovaniu pre komerčných klientov a charitatívne organizácie. Vo svojej voľnej tvorbe sa venuje dokumentárnej fotografii. Ťažiskom jeho tvorby je neustále sa meniaca krajina, ktorá je v pozitívnom aj negatívnom zmysle zasiahnutá intenzívnymi urbanistickými aktivitami človeka. Vystavuje doma aj v zahraničí, získal viacero ocenení v súťažiach Slovak Press Photo a Czech Press Photo.